Sedím a uvažujem nad tým, aké smiešne sú všetky ľudské plány…náš sen o veľkej rodine sa v jednom momente scvrkol na úpenlivú prosbu: „ Bože, daj nám aspoň jedno dieťa“. Keďže sme odmietli zaoberať sa myšlienkou na umelé oplodnenie, hoci niekde v pozadí nám stále rezonovala ako pomyselné zadné vrátka, manžela poslali na urológiu, mňa na laparoskopiu. S malou dušičkou som sa bola objednať a už len pri pomyslení na vyšetrenie, som pociťovala hrôzu. Teda, ani nie tak z vyšetrenia, skôr z toho výsledku. Dostala som termín v októbri. Fajn, utešovala som sa, to mám ešte tri mesiace.

Medzitým som dennodenne celé hodiny strávila na internete, čítala rôzne fóra a robila katastrofálne scenáre, ktoré ma dostávali do mdlôb. Do toho som sa modlila, plakala, dúfala, plakala, dúfala…a tak stále dokola. Najhoršie to bolo, keď sa dostavila menštruácia, ešte horšie ako horšie, keď mi zopár dní meškala a potom zaúradovala v celej svojej sile. To ma dokázalo psychicky odrovnať aj na pár dní.

Manžela na urológii vyšetrili a zdalo sa, že príčina zlého spermiogramu sa objasnila…chronický zápal prostaty. To nás veľmi povzbudilo a nakoplo. S ešte väčšou vervou sme sa pustili do modlenia a vyprosovania, vlastne…hlavne ja. Manželovi sa z toho niekedy až krútila hlava. Dodávalo mi to však istý pocit útechy a istoty, Bože, ako som verila, že sa to čoskoro vyrieši…

Manžel oslávil tridsať rokov a ako darček sme dostali dovolenku pri mori. Musím povedať, že nám to veľmi dobre padlo, už sme si potrebovali oddýchnuť, ale naše finančné možnosti nám to veľmi nedovoľovali. Pobalili sme sa a už sa nevedeli dočkať odchodu. Trojtýždňová dovolenka! Znamenala pre nás oddych pred ďalším kolom zaťažkávacích skúšok.

S manželom sme sa dohodli, že lieky určené na liečbu prostaty začne užívať až po dovolenke, ja takisto podstúpim laparoskopiu až po nej. Vkladali sme do tejto liečby celú našu nádej, ako sme tomu verili!

Dovolenka sa niesla v znamení pohody a radosti. Stále som síce mala niekde úplne v najhlbšom vnútri smútok, ale darilo sa mi s ním úspešne sa potýkať. Pohľad na detičky ma síce stále rozľútostil, ale brala som to tak, že keď zaberie liečba, aj my budeme mať také ratolesti a toľko radosti.

Čas oddychu sa pretavil do času odchodu a ani nevieme ako, už sme sa zberali domov. Oddýchnutí, plní elánu a chuti bojovať. Viera a nádej nás držali a my sme sa tešili.

Po príchode domov manžel začal štvortýždňovú liečbu, ktorú znášal nad očakávanie dobre. Naordinovala som mu samozrejme aj veľa vitamínov a minerálov, každý deň som mu miešala čajíky a keď sa začal cítiť aj fyzicky dobre, ticho sme sa začali tešiť. Nad chronickou prostatitídou sme, zdá sa, zvíťazili, detičky, tešte sa!

Keď tak čítam, čo som napísala, vyzerá to, že sme ani nezapochybovali, že sme sa len tešili a čakali. Ale tak to veru nebolo. Koľko pochybností sme len mali a ako často nás prepadali! Človek sa s tým borí dennodenne: A čo keď ma nevypočuje? A čo keď to nie je Božia vôľa? A čo ak nezaberie liečba? A čo keď nikdy nebudeme mať deti?

Nebolo to ani zďaleka také ružové! Koľkokrát som sa s ľútosťou doma zvalila na posteľ a plakala. Na deti a tehotné ženy som sa nemohla ani pozrieť! Mala som dve krásne malé krstniatka, a predsa ma kvárili otázky, že prečo nie my. A pritom som mala také veľké výčitky svedomia. Niežeby som im želala niečo zlé, proste ma automaticky napadlo, čo ak to nikdy nezažijem. A modlila som sa, ako sa u nás vraví, „o dušu“!!! Modlitba mi dávala silu kráčať ďalej. Modlitba a viera, že to bude dobré. Už sme netajili pred príbuznými, že máme problém, otvorene sme o tom hovorili. Pravdupovediac, trochu sme to spravili aj z vypočítavosti. Na otázky typu: „ A čo vy, vy ešte nič?“ a dobromyseľné rady sa predsa len ťažko odpovedá…

Ako to už v živote často býva, nie vždy všetko vyjde hneď. Výsledky spermiogramu neboli dobré… Odkedy sa manžel objednal na kontrolu, tŕpla som, bola som nervózna, plačlivá. Verila som, ale aj vo viere je väčšinou určitá miera pochybností. A ako sa blížil ten deň, stále viac som bola presvedčená o tom, že to proste bude zlé. A bolo to tu. Manžel vo vnútri, ja uzlíček nervov som čakala na výsledky v aute. A znova sa modlila a modlila…a žehnala a žehnala…nič nepomohlo, ani mne a zrejme ani manželovi vo vnútri. Nakoniec som to už nevydržala a vybrala sa ho hľadať na polikliniku.

Keď vyšiel z ambulancie a uvidela som jeho tvár, hneď som vedela, koľko bije. Liečba nezabrala. Čiže to nebude tou prostatitídou? Zase nám ponúkli umelé oplodnenie. Nie? Tak dobre, do karty pán doktor napísal, že manžel umelé oplodnenie odmietol a navrhol mu vyskúšať hormóny, možno zaberú, možno nie. Ale pri našom aktuálnom stave, môžeme tak dúfať akurát v zázrak. „Samozrejme, všetko je možné“, podotkol,“ ja nie som Pán Boh, urobil som pre vás, čo sa dalo. Viac neviem“.

A opäť tá strašná bolesť. Neviem popísať, čo som vtedy cítila. Zúfalstvo? Strach? Beznádej? Bola som proste odrovnaná a absolútne šokovaná.

Cestou domov sme toho veľa nenahovorili. Akurát ja…klasicky…Boh na nás kašle…Nemodlím sa, aj tak je to na nič….Prečo my???…Čo budeme robiť?…Pôjdem na umelé oplodnenie…Alebo adopcia?…Čo robiť??? Bože, čo nás nepočuješ???

Vianoce boli pre nás naozaj ťažké obdobie. Švagriná s ročným chlapčekom a ďalším bábätkom v brušku. Keď som si pomyslela na Vianoce, chcelo sa mi plakať. A opäť tie isté otázky: „ Prečo nemôžeme aj my dvaja byť ako kompletná rodina a tešiť sa?“

Obaja vieme, že kde je dieťa, dospelí idú do úzadia. Ale na to, že jediná atmosféra, ktorá z celého stretnutia sálala bolo, že čo dokáže to chlapča, na to sme veru neboli pripravení. Trápime sa pre nenaplnenie našich snov a už to nám dáva zabrať pozerať sa na iné deti a tehotné ženy. Mne konkrétne to trhá srdce na franforce.

Štedrý deň sa začal telefonátom manželovho tatka. Na nálade nám nepridal, nasilu nás chcel vyburcovať k sviatočným pocitom a strojenej radosti pre aspoň zdanlivú pohodu v rodine. Čo má však robiť človek, ktorý sa na to necíti a najradšej by sa schoval do myšacej dierky? – „ Nič! Pooblieka sa a ide absolovať Štedrú večeru plnú napätia.“

Nepreháňam, tak to aj bolo. Najedli sme sa, rozbalili si darčeky, my s manželom sme sa skoro rozplakali pri zdaní rodinnej idylky a akonáhle odišli švagrovci s malým k druhým rodičom, svokor odišiel do svojej pracovne a už odtiaľ ani nevyšiel. Zaskočilo nás toto necitlivé správanie. Čakali sme podporu, ktorú sme naozaj potrebovali, tej sa nám však nedostalo. Vyprevádzala nás len svokra a my sme odchádzali s pocitom „ Chvalabohu, je to za nami!“ Oboch sa nás to veľmi dotklo! Manžel mal potom pokazené celé sviatky a ja som sa všemožne snažila ho rozveseliť. Nebolo to veru jednoduché, sama som bola taká nešťastná, že podchvíľou by som sa najradšej na všetko vykašľala a utiekla aj spolu s ním niekam, kde by sme boli len my dvaja a žiadne deti, tehotné ani nikto okolo nás.

Moja sestrička mala vždy skvelé nápady. Ale tento bol úplne najlepší zo všetkých. Snažila sa mi už pár dní dovolať. Ja som však nemala chuť vôbec s niekým sa rozprávať, tobôž nie vysvetľovať ako sme dopadli u lekára. Tak som jednoducho nedvíhala telefón.

Dostala nápad. Keď mi ho nesmelo predostrela, ešte som netušila, že to bude niečo tak úžasné…Nazvala to modlitbovým zápasom. Napíše ľuďom, ktorých pozná, kamarátom, rodine, kňazom, aby sme sa v dohodnutú hodinu v určitý deň modlili spoločne za náš úmysel v duchu vety – „Kde sa dvaja, traja modlia v mojom mene, tam som ja medzi nimi!“

Že ma to nenapadlo skôr! Ja som to vzala do rúk zase po svojom a napísala rôznym reholiam, farnostiam a spoločenstvám, ktoré som našla na internete. Bolo ich veľa. Nech by som sa pripravila na čokoľvek a aj keď niekedy mávam pocit, že ľudia sú k sebe zlí, to, čo prišlo ma doslova šokovalo a vyburcovalo. Dennodenne, tri týždne som dostávala kvantá emailov s vyjadrením podpory, súcitu a prísľubom modlitby za nás a naše vytúžené dieťatko. Mnohí nám radili, posielali videá a príbehy podobné nášmu so šťastným koncom. Prichádzali nám vždy nové a nové odpovede od ľudí, ktorých sme ani neoslovili, ale napísali im ich priatelia a preposlali im náš email s prosbou o modlitbu. Aj moja rodina nás veľmi podporovala a modlila sa za nás.

A vtedy som si povedala: „ Bože, ďakujem Ti za tento kríž, veď keby nie jeho, nespoznali by sme toľko ľudí, nespojilo by sa toľko ľudí v modlitbe, nezistili by sme, akí úžasní ľudia existujú na tomto svete“…a nie je ich málo!

Sníval sa mi krásny sen…konečne sme sa dočkali, konečne som bola tehotná… Čakali sme dievčatko – Laurinku a všetko v tom sne bolo krásne ružové a veselé. Nejako sa to premostilo do toho, že som ju už porodila a držala v náručí. Ach, tá bola nádherná, tak mäkká a voňavá…a len a len naša. Nemohla som uveriť toľkému šťastiu, ten sen bol asi to najkrajšie, čo som kedy prežila a čo sa mi kedy snívalo…zobudila som sa taká prešťastná a naradostená…Škoda, že to bol len sen…

Od jedných známych sme sa dopočuli o púti do Santiaga de Compostelo alebo Svätojakubskej púti. Je to púť, ktorú podnikajú každoročne množstvá veriacich, ale i neveriacich, ľudia túžiaci i takí, ktorí sa chcú za niečo poďakovať, cyklisti alebo peší s cieľom doputovať na miesto, kde je pochovaný apoštol Jakub .A čo tak si dieťatko vyprosiť takýmto spôsobom? Celkom sa nám ten nápad zapáčil a tak sme sa prihlásili…

Šli sme začiatkom jari a spočiatku to bolo naozaj veľmi zaujímavé. Navštívili sme rôzne chrámy, mestá, videli sme Lurdy a kúpali sa v uzdravujúcej vode. Pri ubytovaní si  človek musel zvyknúť na určitý diskomfort, spať v ubytovni hromadne spolu s ďalšími desiatkami ľudí na zemi alebo v  ľadových kláštoroch či v autobuse, si vyžaduje trochu obety a sebazaprenia, nakoniec sme si však celkom privykli a už nám ani neprišlo čudné.

Avšak tá pravá zábava nastala až keď sme sa vydali na púť. Mali sme celkovo prejsť 130 km za 5 dní, znelo to celkom dobre. Veď nevadí, že po zime a prejedaní sa kondička žiadna. Toto predsa zvládneme ľavou zadnou… 🙂

Prvý deň bola maximálna pohoda. Nahodili sme také tempo, že sme boli prví z našej skupiny. Krásna jarná španielska príroda, rozkošné dedinky, lesy, lúky, stáda pasúcich sa zvierat, radosť pozerať a kráčať. 26 km sme zvládli veľmi rýchlo a slušne. Dokonca sme mali celý deň ideálne počasie, bolo pod mrakom…Obaja sme si teda celí spokojní pochvaľovali, akí sme zdatní a šikovní, veď toto bola naozaj brnkačka. V ubytovni sme sa  osprchovali, najedli, vyložili nohy a spokojne prijímali gratulácie od ostatných,  ktorí postupne prichádzali. Večer sme ešte veselo šli preskúmať dedinku a obchodíky a hoci nás trochu pobolievali nohy a mali sme mierne otlaky, tešili sme sa.

Na druhý deň ráno to už tak optimisticky nevyzeralo…ani sa s nami ani s počasím. Zobudili sme sa do chladného upršaného rána  s veľkou svalovicou a otlakmi, ktoré omínali. Nevadí, prežijeme to. Obliekli sme sa, naraňajkovali, vydolovali z ruksakov pršiplášte a hybaj na cestu. Už to bolo nebolo také ružové a veselé ako predchádzajúci deň. Dážď, ktorý sme zazreli po prebudení z okna sa zmenil na lejak a za výdatnej pomoci ľadového vetra sme za chvíľu boli mokrí od hlavy po päty aj napriek poctivým pršiplášťom. Svaly nás boleli, my sme si však povedali, robíme to pre náš cieľ, musíme vydržať. Ako-tak sme potácali v obrovských poryvoch vetra a dažďa a zdarne napredovali, potom sa však stalo niečo, čo ma zlomilo na zvyšok cesty. Tým, že som mala úplne premočené topánky, sa mi našúchal už aj tak veľký pľuzgier a začal ma strašne omínať. Keďže však najbližšia dedina bola vzdialená až niekoľko kilometrov a široko-ďaleko nič, nemala som si kde vyzliecť hrubé pančucháče, ktoré som mala pod nohavicami , obliecť si niečo suché a pätu si ošetriť . Keď som si povedala, že už neriešim ani tú zimu a ľudí, čo chodia naokolo a vyzlečiem sa tam, kde som, zistila som, že náplaste sa mi vytratili z batohu niekde po ceste a ja si to nemám ani čím ošetriť . A tak sa stalo to, že som niekoľko kilometrov šla po špičke, pretože to príšerne bolelo, dostala svalovicu a kŕče do nohy a postupne to prešlo až do zimnice a teploty. Nakoniec mi pľuzgier praskol a moju topánku zaliala krv. Bola som tak bezradná a zúfalá. Stále som si opakovala, prečo to robím, že to obetujem za naše dieťatko, ale popravde, mala som veľký strach. Na mieste, kde nie je nič, nechodia autá ani MHD, ako sa dostaneme do ubytovne? Keď už som bola na konci so silami a manžel ma už len vliekol, kým ja som sa celá triasla ako osika, objavili sa ako spása dvaja manželia z našej skupinky. Keď videli, v akom som stave, hneď sa nás ujali, spravili mi zábranu, kde som sa mohla vyzliecť a dať do poriadku, dali mi náplasť na liečenie pľuzgierov. Vtedy pre mňa boli ako anjeli, bola som im tak neskutočne vďačná. Spolu sme pomaly došli do dediny a tam už opäť šli svojím tempom. Ja som však už bola taká zničená a s vysokou teplotou, že doteraz nechápem ako som tých zvyšných zopár zostávajúcich kilometrov došla. Viem však, že to bolo príšerné, triasla som sa, vracala a nevládala ani stáť na nohách. Asi ma niesla tá obrovská túžba po dieťati, doteraz si to neviem vysvetliť, ako som pozbierala sily. Keď som však uvidela ubytovňu, rozplakala som sa ako malé dieťa. Už teraz som sa desila, čo prinesie nasledujúci deň.

 Aj keď som si myslela, že na druhý deň sa z postele nepozbieram, paralen a dobrý spánok urobili svoje. A hoci nikto z našej skupiny nechápal, ako som schopná vôbec uvažovať o tom, že budem pokračovať, keďže ma videli v predchádzajúci deň, moje odhodlanie bolo silnejšie. Tento deň sme si to ale s manželom vymenili, krízu mal on. Zvrtol si kotník a zvyšok bol opäť peklom samozrejme za neutíchajúcej výdatnej dažďovej podpory.

Zvyšné dva dni opäť stále len pršalo a fúkalo, doteraz ma lámu z toho kolená, som však hrdá na nás oboch, že sme to nevzdali. Aj keď to bolo naozaj ťažké, zvládli sme to a žiadne ďalšie krízy už nenastali. Presne si však pamätám na ten pocit, keď sme posledných 26 km šli ešte za noci po mokrom a čiernom lese so strachom, či na nás niečo neskočí a keď sme konečne na obed doputovali do Santiaga, bolo niečo pred obedom. Presne o 12 sme stáli v chráme svätého Jakuba a so stekajúcimi slzami sa pozerali na obrovské kadidlo, ktoré rozhojdali šiesti kňazi a lietalo z jednej strany kostola na druhú…Pre našu túžbu by sme dokázali aj oveľa viac. Bolo to strašné, bolestivé a neskutočne namáhavé, ale predsa zvláštne naplňujúce a krásne…MY SME TO DOKÁZALI, SME TU!

S párom, ktorý ma zachránil „v hodine dvanástej“ sme sa počas púte spriatelili. Bol to manželský pár, ktorý tam bol kvôli ich dcére, ktorá nemohla otehotnieť. Aká zhoda náhod 🙂  Ostali sme v kontakte aj potom, čo sme došli domov a z času na čas sme si vymenili emaily ako sa kto má.

Ako šiel čas, moja istota a dobrý pocit, že sme pre naše dieťatko urobil maximum sa vytrácala spolu s narastajúcim časom. Z mesiaca na mesiac, každú menštruáciu som poctivo oplakala. A ona sa tvrdošijne dostavovala so železnou pravidelnosťou napriek tomu, čo sme absolvovali. Stále som si hovorila, veď Boh to musí vidieť a odmeniť, robili sme to predsa na Jeho slávu…nech sa oslávi v našom dieťati a ja potom budem o tom každému rozprávať! Pocit, že sme dokázali niečo, čo bolo pre nás tak veľmi ťažké vo mne asi podporil pýchu, že som si to vybojovala sama…neviem…myslela som si, že už viac obetovať nemôžem. Veď sa tak modlím, tak trápim, keby mi niekto povedal, že obuj si topánky a utekaj peši do Ríma, potom sa ti tvoje prianie splní, nečakala by som ani chvíľu a rozbehla sa tam. Neexistovalo nič, čo by som preto nespravila…

Dostala som však ďalšiu výchovnú facku, ktorá ma na čas zložila. Spomínaní manželia mi jedného pekného dňa napísali, že ich dcéra otehotnela hneď ako sa vrátili z púte… Čože? Môj svet sa mi opäť rozbil na kúsočky…A MY??? ČO MY??? Všetka tá obeť bola márna? Boh nás nemá rád, kašle na nás…V srdci sa mi usídlil nanovo ten dobre známy pocit beznádeje…ja už naozaj neviem ako ďalej…

Občas ma pri pomyslení na operáciu prepadávali rôzne úzkosti a pochybnosti. Čo keď sa to nepodarí alebo to nespravia dobre? Čo keď aj napriek snahe lekárov sa výsledky nezlepšia? Na jednej strane som všetko chcela hneď a zaraz a každý deň čakania na zákrok bol neznesiteľný, na druhej strane som sa toho strašne obávala, pretože v mojej hlave to bolo zase o ďalšiu nádej menej…a že tých prázdnych nádejí už za celé tie roky bolo neúrekom! Človek sa k niečomu dopátra, začne si od toho niečo sľubovať, váhavo sa možno aj tešiť a potom príde kruté vytriezvenie, znovu to nezabralo… Ja som sa časom dokonca posunula na ešte vyšší level…dopátrala som sa k niečomu, vyskúšali sme to a potom som nás v neustálom strachu z neúspechu pozorovala, či to zaberá. Väčšinou nezaberalo a ja som mala hlavu v ešte väčšom smútku a zúfalstve. Akoby som sa potom už bála niečo absolvovať, lebo som sa dopredu pripravovala po toľkých sklamaniach na neúspech.

Nastal deň D a s ním aj operácia. Skoro ráno ešte na svitaní sme sa zobudili, ani jeden z nás nemohol spať…A potom to už išlo rýchlym sledom – cesta do Košíc, vybavovacie formuláre, príjem, posledné zamávanie z tých veľkých presklených nemocničných dverí a už sa mi stratil…Pre slzy som ani nevidela a pobrala sa preč čakať. Ten nepokoj, strach, čakanie…čas zákroku sa ešte posunul, pretože tam vsunuli niekoho urgentného a ja som v obavách výdatne podporených mojou svokrou, ktorá mi namiesto povzbudenia ešte naviac podsúvala aj svoje obavy a pochybovanie, začala uvažovať, či ten lekár, ktorý sa mal starať o môjho manžela už potom nebude unavený a svoju prácu neodvedie poriadne…Potom sa operácia naťahovala, pretože lekár zistil, že okrem varikokély má manžel aj rozpadnuté triesla, takže opravoval aj to…a ja som len čakala, bála sa a neustále sledovala čas, ktorý bol už dávno presiahnutý. Ťažko vysvetliť tieto stavy…Bol to taký zúfalý nepokoj, bezmocná odovzdanosť, obrovská ťažoba…

 Bolo niečo po siedmej keď mi manžel celý oťapený zavolal, že už je na izbe a ja roztrasenými nohami som sa dala na beh do nemocnice. Veľmi mi odľahlo, taký som mala o neho strach, stať sa môže všeličo aj zdravému človekovi…už aby som bola pri ňom.

On, očividne ešte dobre naladený a úplne mimo po oblbovákoch, čo mu dali hovoril síce z cesty a celý čas sa smial, ale bol v poriadku a operácia dopadla dobre. Lekár skonštatoval, že bola nanajvýš nutná, pretože okrem opravy vyššieho stupňa varikokély previedol ešte aj plastiku triesla, ktoré bolo už v dezolátnom stave. Rozlúčila som sa, nasadla do auta a keď už bolo po všetkom, tak sa mi uľavilo, že som sa srdcervúco rozplakala a nevedela prestať…to bol zase deň…

Rekonvalescencia zbehla rýchlo. Spočiatku to síce bolo pre manžela veľmi bolestivé, ale postavil sa k tomu naozaj hrdinsky. Kvôli tomu, aby si nezanášal telo ešte viac, nechcel užívať ani lieky proti bolesti. Starala som sa o neho ako o bábätko, a tak sme sa spoločnými silami dostali z najhoršieho 🙂 Paradoxne, bol to pre nás čas, ktorý sme venovali jeden druhému bez tých neustálych návštev lekára a obom nám to veľmi dobre padlo. Verili sme v pozitívny výsledok, mal naozaj rozsiahlu varikokélu, a preto sme boli pokojní. Zlepšenie výsledkov po operácii je od pol roka vyššie, preto sme sa nemuseli konfrontovať v podstate s ničím stresujúcim, len sme si v pokoji čakali.

Postupne som si zvykala na myšlienku, že moja sestra bude mať dieťa. Nie, nemohla som ju vidieť, bolo to pre mňa veľmi ťažké, ale bola som s ňou v kontakte mailom a smskami…na viac som sa proste nezmohla. Začala som brať hormóny, ktoré mi však nerobili dobre, mávala som z nich obrovské návaly tepla, bolesti brucha a rôzne iné ťažkosti. Bola som v takom strese, že ani oni nezaberali, tak, ako by mali, bola som proste beznádejný prípad. Čím viac som sa snažila a pchala do seba kadejaké plodnosť podporujúce doplnky, tým to bolo horšie a horšie. Dostala som sa opäť do začarovaného kruhu, v ktorom ako myš behám stále dookola a nie a nie z neho vyjsť.

Prešiel polrok aj viac, nič sa však nedialo. Znepokojovalo ma to čím ďalej, tým viac, u lekárov sme boli pomaly viac ako doma alebo v práci…

Na ten deň si pamätám ako keby sa stal len včera. Výsledky spermiogramu. Trasúce sa ruky, srdce až v krku. Keďže sa nám nedarí, manžel opäť podstúpil vyšetrenie. V kútiku srdca som dúfala, že k tomu nedôjde, že sa nám to podarí aj bez toho…no…nepodarilo sa. Tŕpli sme, ja som v noci mávala nočné mory, že výsledky už prišli a sú katastrofálne. Avšak deň predtým ako sa nám skutočne objavili v schránke, sa mi snívalo, že boli excelentné a ja som sa zobudila s takou radosťou…

Môj zámer bol taký, že keď nám príde list s výsledkami, neotvorím ho sama, aby som sa nestresovala. Dohodla som sa s kamarátkou, ktorá sa v tom vyzná, že to spraví ona…Keď som však uvidela obálku s hlavičkou Tkanivovej banky, bez rozmyslu a v totálnej panike som ju roztrhla a ani nevediac ako, už som to čítala…Srdce  mi zamrelo, výsledky navlas rovnaké ako boli tie pred operáciou…Takmer nič sa nezlepšilo a ak, tak len zanedbateľne. Záver bol taký, že podľa tvaru spermií je na príčine varikokéla alebo nejaký infekt. Čože???

Tak veľa som si sľubovala od operácie…tak veľa som si sľubovala od Boha…sklamal ma, namiesto nám požehnal dieťa sestre, ako keby aj tým sa nám chcel vysmievať. Neverím, že existuje a ak, tak mu na nás buď nezáleží alebo je tyran…Prestali sme chodiť do kostola…Načo? Veď tam na nás nečaká niekto, kto nás skryje do milujúceho náručia a ochráni pred tým hrozným žiaľom…je tam niekto, kto nás ironicky skúša alebo to dovolí robiť niekomu inému…Prečo, keď má tu silu nás ochrániť? Prečo, prečo nám to robí?

 Ja som tehotnááááááá!!! Ja som tehotná??? Počkať, ako to??? To bola reakcia, keď som už ani neviem po koľkýkrát v mesiaci prišla na folikulometriu. Doktorka sa vo mne dlho predlho šmátrala, približovala a vzďaľovala si obrazovku až som začala byť nervózna – Nie je niečo v poriadku? Opäť nevidno dominantný folikul?…A potom tá otázka: “ Vy ste tehotná?“ V záplave emócií som sa hneď a zaraz aj s ultrazvukom v sebe posadila: “ Čože? To sa ma pýtate??? Vy povedzte!“ Nasledovali otázky, či som naposledy mala menzes a či bol normálny, v ktorom dni cyklu sa presne nachádzam…Samozrejme, mala som menzes, bol normálny a som práve v 13. dni cyklu. Opäť sa odmlčala, zase len civela do obrazovky, ktorú si zväčšovala a zväčšovala. Keď som myslela, že to už nevydržím a srdce mi bilo hádam tak nahlas, že to museli počuť aj ľudia v čakárni, znovu sa ozvala: „Máte tu niečo ako gestačnú dutinku, aha…“ a ukázala mi to, “ Ale keď vravíte, že menzes bol taký ako vždy a načas, tak to asi nie je tehotenstvo…Robili ste si tehotenský test?“   „Samozrejme, že nie, nebol dôvod“. „Tak si ho spravte a o 2 dni sa mi prídete znovu ukázať.“

Domov som išla s veľmi zmiešanými pocitmi…bola som úplne mimo. Plná nádeje, ale aj obáv. Kúpila som si ten najspoľahlivejší tehotenský test a ide sa na to…jeden si urobím teraz a druhý ráno.

Kým som čakala na výsledky, dlane sa mi potili, v ústach mi vyschlo…pozrela som sa na test…a v tej chvíli zase prišlo to, čo už toľkokrát predtým. Nič! Žiadna čiarka naviac. Krútila som to pod svetlom, pozerala sa na test z rôznych uhlov, či náhodou nezbadám nejakého ducha…zbytočne. Test tvrdo vykazoval jednu krásnu silnú ružovú čiarku. Dobre, ešte nebudem prepadať panike. Možno to chce ranný moč. A tak som ledva dospala, o pol 5 ráno som už bola zase hore a s testom v ruke čakala na výsledky. Samozrejme, zase nič. Tentokrát som to už kvalitne oplakala…veď keď vám to povie gynekológ, dá vám nádej, tak to musí byť pravda.

Môj malý svet sa znovu vrátil do starých koľají, ale ako šiel deň, čoraz viac som sa znepokojovala. Gestačná dutinka? Prázdna gestačná dutinka – to môže znamenať, že sa plod nevytvoril a treba ísť na kyretáž. Potom som prišla na ešte desivejšiu vec…mimomaternicové tehotenstvo! Celý deň mi vírili hlavou obavy a nemohla som sa dočkať, keď to na ďalší deň skonzultujem s lekárkou.

Ďalší deň, opäť tá istá situácia. Po oznámení, že test bol negatívny som si opäť vyliezla na stôl. Lekárka dlho nič nehovorila, len sa pozerala a pozerala a nakoniec znovu tá otázka…“A ste si istá, že nie ste tehotná? Je to zaujímavé, tá dutinka tam je, pozrite sa.“ To už na mňa ale bolo priveľa. Očividne tehotná nie som, tak čo to potom je? Odpoveďou mi bolo, že sa tým nemám trápiť, pravdepodobne to s ďalším menzesom zmizne samé, moje telo chce zrejme tak veľmi otehotnieť, že si to simuluje samé…

Domov som išla opäť s plačom a v zúfalstve. Prečo sa takéto veci stávajú práve nám? Som „akože tehotná“? Toto ma teda vykoľajilo na dosť dlhú dobu, asi sa na to všetko už vykašlem. Ja už proste nevládzem.